Dna 30.3.2002

9,00 hod.: Blazena spokojnostou, ze uz je po danovom priznani, a ze konecne prestalo nervove obdobie, ktore vsetci podnikatelia pozname, som si zacala vysadzat doobeda kvety. Kedze byvam v rodinnom dome chodila som hore dolu do domu a do zahrady. Mojho zaka som posadila v obyvacke na vtaci strom, rovno k oknu aby ma mohol pozorovat, nakolko som vedela, ze vonku stravim viacej ako dve hodiny a za takeho pekneho slnecneho pocasia som ho nechcela nechat zavreteho celu dobu v klietke.

10,00 hod.: A tym to vsetko zacalo, papagaj si sedel celu dobu v klude na bidle a pozoroval ma z okna. Avsak na moj nemy uzas, to bol moment, otvorila som dvere do bytu, papagaj mi prefrngol ponad plece a bol vonku. Bol to taky sok, ze som si ani neuvedomila, ze papagaj je mimo chraneneho uzemia. Zako si sadol na verandu a pozoroval ma. Este stale bol cas, este bol.

Pomaly som sa k nemu s neznym prihovaranim priblizovala a snazila som sa ho k sebe prilakat. Zako aj mal snahu ku mne prist, ale velmi rychlo pochopil, ze je tak velmi blizko k slobode, ze len na mna pozrel akoby sa chcel rozlucit a vzlietol.

Nemate predstavu, co to s Vami urobi ked vidite svojho milacika ako sa Vam straca pred ocami.

Namieril si to priamym smerom von na ulicu urobil nad nasim domom obluk, za mojho hysterickeho kriku, este jeden a bol fuc.

Zostala som stat s rukami od zeminy sama, bezradna, a este stale mi to nedoslo, bolo to ako sen. Rychlo som otvorila branu rodinneho domu a vyletela na ulicu v domneni, ze zako bude sediet niekde v blizkosti susedneho plotu.

Ale to bol samozrejme velky omyl.

Cela zufala, som zavolala syna a vydali sme sa ho hladat. Styri hodiny sme chodili po susednych pozemkoch, vyvolavali jeho meno, vypiskovali a nic. Akoby sa po nom zem zlahla.

14,00 hod.: Po styroch hodinach som vypisala letaciky o strate mojho milacika s poukazanim na odmenu a len dufala, ze ho snad niekto najde a vrati.

15,00 hod.: Po preplakanej hodine sedenia na verande mi to vsak nedalo a znovu som zacala obchadzat susedne pozemky. Uz ked som sa vracala, smerom k domu, cca. 1000 m vzdialene stoja 3 obrovske brezy. Na moju nevyslovitelnu radost, moj zako sedel na jednej z nich. Predpokladam, ze styri hodiny mojho neustaleho vyvolavania jeho mena a vypiskovania ho zrejme nejakym sposobom prilakalo.

Ale tym, to vsetko len zacalo. Nas Honey sa dvakrat snazil zlietnut dolu ku mne, ale neuspesne. Nakolko nebol nikdy cviceny vzlietnut a zlietnut, vzdy sa predsa pohyboval len po byte, t.j. lietal tak maximalne 3-4 metre, jeho pokusy o zlietnutie boli neuspesne. Svoje pokusy vzdy ukoncil oblukom a vratenim sa na menovane brezy.

18,00 hod.: Stale som stala pod tou brezou a zufalo ho lakala bananom, sustanim musli tycinkami dole. Nic nepomahalo, blizil sa vecer. Toto bolo este horsie, ako vedomie, ze eventualne moj zako niekde sedi u niekoho v zahrade alebo u nejakeho nalezcu. Ten pocit je neopisatelny, ked vidite svojho milacika na strome, ktory je ochotny sa vratit, avsak nemoze.

20,00 hod.: Zako sa ulozil spat uz ani neodpovedal svojim piskanim asi sam citil, ze nie je schopny vratit sa alebo instinktivne citil, ze bliziacou sa tmou si treba najst miesto k spanku.

22,00 hod.: Vsade tma. Svietia poulicne lampy. Zako spi. Moj muz ma nemoze odtrhnut od miesta a prinutit ma zmierit sa s osudom.

22,30 hod.: Spasy nosna myslienka mojho manzela, zavolajme hasicov. Predpokladali sme, ze ked hasici na neho zaznu silny prud svetla, bude zako oslepeny a budeme ho moct chytit.

23,00 hod.: Po telefonovani na 150 a vysvetleni celej situacie boli ochotni hasici s podotknutim, ze musim uhradit celu akciu, zasiahnut. Bolo mi jedno co to bude stat len aby moj zako nenocoval na strome. Nevedela som si predstavit, ze by dokazal prezit chladnu noc a uz len pri pomysleni, ze by v noci mohlo zacat prsat ma obchadzali zimomriavky.

23,15 hod.: Prislo hasicske auto s posadkou. Nastala zachranna akcia. Po vysunuti hasicskeho rebrika sme sa spolu s jednym clenom hasicov priblizovali k zakovi. Boli sme od neho vzdialeni asi tak na 1 meter nad nim, tak strasne blizko. Znovu som videla svojho milacika uz som ho videla vo svojom naruci. Nie tu pribeh nekonci stastnym koncom.

Kratky pohyb rebrikom, zavrcanie stroja, svetlo a ..... Honey znovu vyplasene vzlietol a bol nenavratne prec, v tej tme som videla len smer, ktorym sa rozletel a bol koniec. Spolu s hasicmi sme este prezreli baterkami susednu ulicu, ale nic. Hasici odisli, mrzelo ich, ze sme boli tak blizko a ze mi nemohli pomoct. So smutne zvesenou hlavou som sa vratila domov s myslienkou, ze hadam rano ho opät najdem na breze.

Tu noc neprajem nikomu, takmer vobec som nespala, a ked som aj zadriemala, snivalo, sa mi, ze mojho milacika napadli vyry a ze ho roztrhali.

Dna 31.3.2002

4,00 hod.: Banan v ruke, v dufani, ze tam bude. S uzkostou v hrdle som sa blizila k brezam. Zako tam nebol. Posledna nadej zmizla.

Slzy v ociach, uzkost v hrdle, neopisatelne pocity. Znovu sa pustam obchadzat cele okolie. Neuspesne.

7,00 hod.: Moj muz obchadza susedne pozemky.

8,00 hod. Ja a moj muz obchadzame okolie. Volame menom, vypiskujeme. Niekedy pocity, ze pocujeme piskajucu odpoved. Beznadej oci neustale uprete v korunach stromov.

8,30 hod. Zraky stale uprete smerom k oblakom. V tom, kricim, Laco tam na tom strome to je asi Honey. Nie neni, to sa ti len zda. Nie nezda, je to on. Ostavame stat, oci uprete na asi tak kilometer vzdialenom strome. V tom zatrasenie cervenym chvostom, ano je to on, je to nas zako.

8.32 hod.: Utekame ozlomkrky k tomu stromu. Srdce busi ako zvon, je to on, nie je to on, je to on, nie je to on? Bol

8,35 hod.: Zvonime u brany majitela rodinneho domu, na ktorom sa nachadzal vysokansky orech s nasim zakom. Vychadza stara pani, neskor sme sa dozvedeli, ze mala 84 rokov, s otazkou, co potrebujeme. Vysvetlujeme jej, ze na jej orechu sedi nas papagaj, ci mozeme ist dnu. Po chvili zvolila. Lakanie zaka zacalo odznovu. Neviem, ci to bolo zimou alebo slobodou, zako sa ani nehol. Odpovedal piskanim, ale neukazal ani len snahu pohnut sa z miesta.

8,40 hod.: Moj muz lezie na orech, blizi sa k zakovi, pol metra od zaka, zako nechce ist, kusok sa este priblizi, zako nastastie neodleti, ale posunie sa o dalsich 30 centimetrov dalej. Moje zufalstvo narasta. Nikdy k muzovi nechcel ist. Okamih pravdy. Kricim: Laco nechod prosim ta dalej, spadnes, nechaj ho, rozhodol sa, nechce ist k nam.

8,42 hod.: Podarilo sa, moj muz ho zachytil za nohu, pocujem skrekot, to ako ho moj muz chytil za krk, klove plnou silou muza do ruky, moj muz to nevzdava. Za hlasiteho skrekotu, putuje papagaj pod sveter. Sveter sa zapchava do nohavic, pre zaka uz nie je uniku.

8,45 hod.: Muz uspesne zliezol z orecha. Navrat domov. Nevyslovitelne stastie a ulava. Zako zije, Honey je spät.

8.50 hod.: Zako okamzite zacina pit a zrat. Temer cely den prespi.

16,00 hod.: Vsetko je v starych kolajach, zako je vesely, piska, hra sa, tuli sa, nechava sa skrabkat, vsetci sme stastni.

Nastastie vsetko dobre dopadlo, dnes 1.4.2002 o 12.00 hod. ked toto pisem, to najhorsie mame za sebou, zako nejavi znamky prechladnutia ani psychickej ujmy avsak pre mna to je ponaucenie na cely zivot a pokial si niekto mysli, ze jeho milacik by mu neuletel tak nech tomu neveri, je to vtak, vtak tuziaci po slobode a tym, ze ich odchovavame umelo, nevedomy si toho, ze v beznej prirode neschopny prezitia. Zamyslime sa.